AUTUN – POITIERS

V auguste 2015 sme absolvovali už štvrtý pochod nášho centra. Táto forma letnej exkurzie sprostredkovávajúca dôležitý pohľad stredovekého pútnika sa postupne stáva už neodmysliteľnou súčasťou a aj akýmsi ukončením školského roku. Trasa tohtoročného pochodu sa opäť zamerala na Francúzsko, bola však posunutá o niečo severnejšie a spájala burgundské Autun s Poitiers.

V polovici augusta sa naša nateraz voňavá a čistá výprava stretla na pražskej hlavnej stanici. K neúplnému spoločenstvu zatiaľ desiatich pútnikov sa mali podľa dohody pripojiť po niekoľkých dňoch ďalší dvaja členovia v meste Nevers. Z celkového počtu dvanástich účastníkov bola polovica už pochodovými veteránmi: rodina Foletti (pán vedúci Ivan & Karolínka), Sabina, Daniela, Monika a Schallo. K nim pribudol rekordný počet nováčikov: Anička, Amálka, Pavla, Janka, Martin a Filip.

Po prestriedaní nočného rýchlika do Bazileja, dvoch vlakov do Dijonu a ďalších dvoch vlakov spolu s autobusom sme dorazili do Autun – začiatku nášho pochodu. Prišli sme akurát včas, aby sme stihli obed v tieni autunskej katedrály Saint-Lazare, ktorému dominovali ešte importované potraviny z domova. Omnoho viac času sme venovali kostolu s jeho mimoriadnym západným portálom, pripomínajúcim meniace sa vnímanie pohybujúceho sa diváka – pútnika. Po prehliadke miestneho múzea s fragmentami zničenej svätyne sv. Lazara a severného portálu katedrály, sme do večera odkrojili prvé kilometre z našej trasy. Pri stavaní prístrešku na noc nám robili spoločnosť približujúce sa búrkové mračná a blesky. Spolu so silným vetrom nám pripravili veľmi studenú noc s nemenej mokrým ránom. Ako sme sa neskôr dozvedeli, tohtoročné leto bolo v tejto časti Francúzska mimoriadne suché a teplé, nám sa však podarilo trafiť jediný zrážkovo bohatý týždeň.

Medzi nami a našou najbližšou zastávkou sa rozprestieral neuveriteľne zelený a nemenej nádherný národný park Morvan. V neprítomnosti umelecky hodnotných objektov sa naša kunsthistorická výprava prirodzene mení na exkurziu gastronomickú. Posledné „domáce“ zásoby veľmi rýchlo uvoľnili miesto čerstvej zelenine a pečivu, výnimočným syrom a paštétam, ako aj vínu.

Popri prvých otlakoch vďaka pravidelným stúpaniam a klesaniam vypovedalo poslušnosť Danieline koleno. To malo za následok prvé z mnohých rozdelení skupiny. Do Vézelay tak malý predvoj (Daniela a Filip) cestoval zrýchlene autostopom, kde mal počkať na príchod hlavnej skupiny. Tá avšak po drobnom zablúdení dorazila stopom až na nasledujúci deň. Nanešťastie, tým sme všetci boli ukrátení od pútnického zážitku z prístupu k bazilike Sainte-Marie-Madeleine. O to dôležitejší bol pre nás čas strávený v nartexe s výnimočnými portálmi, ktorý upriamil našu pozornosť na dôležitosť týchto priestorov a spôsob ich využívania nielen pútnikmi.

Nasledujúci deň pripravil úžasné stretnutie. Zatiaľ čo v jeden moment nás trápil nedostatok vody a jedla, v moment nasledujúci sme mali to šťastie stretnúť výnimočného človeka, naviac vinára. Po prehliadke vínnych pivníc mesta Tannay, nás pozval domov a poskytol nocľah. Ráno nás však už poháňal termín stretnutia v Nevers a tak sme tento úsek trasy preskočili autostopom. Tu sa k nám pridali ďalšie dve členky pochodu: Monika a Amálka, ktorá mala čerstvo za sebou pútnickú trasu do španielskeho Santiaga de Compostela. V kompletnom tucte dvanástich pútnikov sme navštívili neverskú katedrálu Saint-Cyr-et-Sainte-Julitte, ktorej dvojica protiľahlých apsíd poukazuje na zložitejší stavebný vývoj v dvoch veľkých fázach. Neďaleký kostol Saint-Étienne nám na skvelom príklade predstavil burgundskú architektúru vyžarujúcu z bohatého Cluny. Naviac nám umožnil dobrodružné hľadanie zvyškov podlahových mozaík.

Celok sa veľmi rýchlo opäť rozdelil, neústupné koleno donútilo Danielu vytvorit bezmála autonómnu skupinku so striedajúcim sa druhým členom, presúvajúcu sa stopom paralelne s hlavnou „pešou“. Zvyšok spoločenstva zamieril na sever a aj s úpalom sme dorazili do Charité-sur-Loire, kde bol našim cieľom ambiciózny kostol Notre-Dame. V časoch jeho najväčšej slávy bol druhým najväčší francúzskym chrámom po materskom Cluny.

Ráno pred mestom Bourges nás privítalo najhoršou búrkou. Zatiaľ čo večer ponúkal krásny výhľad na katedrálu, pred východom slnka sme boli prebudení neoblomným lejakom. Nasledoval doslova útek do mesta, znepríjemnený asi dvojkilometrovou obchádzkou kvôli novodobému nepriateľovi pútnikov – novej diaľnici. Sušenie premočeného oblečenia a spacích vakov nám skrátilo čas s katedrálou Saint-Étienne, už tak znepríjemňovaný silným vetrom. Vo vnútri sme však našli útočisko skrášlené o výnimočné vitráže. Na nasledujúcu noc nás prichýlili v ženskom kláštore Zvestovania s upokojujúco nádhernou záhradou, teplou večerou a mäkkou posteľou.

Následnú niekoľkodňovú trasu do Saint-Savin, nášho najbližšieho cieľa, sme si čiastočne skrátili autostopom. Opátsky kostol v Saint-Savin-sur-Gartempe nás spolu s rozsiahlym starozákonným cyklom fresiek upozornil na vstup do historického kraja Poitou. Charakter výzdoby a stavby, stojacej mimo tradičných pútnických trás, predstavoval zaujímavý podnet pre diskusiu o vzájomnom vzťahu centra s perifériou.  

Povestne kvalitné francúzske turistické značenie nás donútilo absolvovať posledných pár kilometrov do Poitiers opäť stopom. „Stodola“, ako je prezývaná katedrála Saint-Pierre, nás uchvátila svojimi ohromujúcimi vitrážami, tradične vnímanými za jedny z najstarších v západnej Európe. V neďalekom baptistériu Saint-Jean zo 4. storočia sme mohli uhasiť náš zápal pre baptismálnu architektúru, ozvláštnenú o netradičné neskoršie pridané fresky. Tým nám ostal na programe posledný bod našej exkurzie, kostol Notre-Dame la Grande s úchvatnou západnou fasádou, pod ktorou sme vďaka neďalekému trhovisku našli aj ideálne miesto na večeru. Na prenocovanie sme si vybrali malebné priestranstvo medzi opornými piliermi katedrály. Pokojnej noci pomohla aj naša blažená nevedomosť, bolo to obľúbené miesto nocovania ľudí bez domova z celého okolia Poitiers...

Ostávala nám cesta naspäť, naša kompánia sa rozdelila do dvoj a trojčlenných skupiniek a v súťažnom duchu autostopom zamierila spiatky do Dijonu. Zvyšný čas do odchodu TGV do Basileja sme venovali Mojžišovej studni na nádvorí kartuziánskeho kláštora Champmol, ktorá sa stala našou rozlúčkou s francúzskym umením.

Tohtoročná púť bola nielen najdlhšia, ale aj najpočetnejšia na počet účastníkov, počasím najchladnejšia a naviac najhojnejšia na zrážky. Celú cestu sme mali šťastie na štedro pomáhajúcich ľudí, bez ktorých by sa naša cesta stala značne náročnejšou a neporovnateľne menej príjemnou. Tieto stretnutia, úpaly, rozmary počasia a pohľady do diaľky na pomaly sa približujúci cieľ vytvorili takmer autentický pútnický zážitok. Pred nami tak ostáva zodpovedať poslednú otázku, akú trasu vybrať pre budúci pochod?


Filip Kyrc

PODPOŘTE CENTRUM
Top