ASSISI - ŘÍM

Exkurzia do Talianska v létě 2013 pozostávala, tak ako minulý rok, z dvoch výprav: z Université de Lausanne, ktorú popri Sandrine a Laïne, zastupoval tento rok aj Adrien; a brnenská časť z Masarykovej Univerzity, ktorú doplnili tento rok Maťo a Zuzka; a ostatných už snáď nie je treba predstavovať: tím tzv. „žiráf“ Betty a Schallo (žirafy kvôli ich rýchlemu tempu chôdze, ktoré pre ostatných občas hraničilo s poklusom; k nim sa neskôr pridal aj Adrien); rodina Foletti – vedúci výpravy Ivan Foletti s manželkou Karolinou; no a ja, Ivana.

Všetci sme sa spolu stretli v Assisi, východzom mieste púte. Práve tu sv. František pôsobil a nachádzajú sa tu jeho ostatky. Okrem architektúry nás ohromila hlavne výmaľba, na ktorej sa podieľal aj Giotto. Po prehliadke hornej a dolnej baziliky vyrážame. Čakala nás hneď prvá zaťažkávacia skúška – celkom strmý kopec, kam sme stihli vyjsť hore akorát keď zapadalo slnko. Nemohli sme začať krajšie ako pohľadom na údolie, Assisi a červánky za nami.

Na druhý deň sme na obed zastavili v dedinke Spello. Prešli sme tamojšie kostoly kde sme v jednom z nich stretli miestneho kňaza. Zo stretnutia s ním mi utkvelo v pamäti: „Z bolesti si môžeš urobiť kameň, alebo krídlo.“ Trochu nás to aj sprevádzalo celú cestu, pretože jednoducho sa stáva, že niečo niekoho bolí. Dôležité je však, ako sa s tým skupina vyrovná. A myslím, že v tomto sme príklad ukážkovej spolupráce. Pokračovali sme v ceste: Trevi, Tempietto del Ctĺituno, Spoleto. Tu sa musím pristaviť lebo na Spoleto sa viažu dve veci (okrem kostolov San Salvatore a San Pietro, ktoré sme navštívili): prvá, výlety ako tento sú vždy spojené s miestnymi gastronomickými špecialitami. Je to totiž ideálna možnosť kúpiť ich na mieste kde sú typické a zároveň aj za veľmi rozumné ceny. V Spolete je touto špecialitou hľuzovka (lanýž, truffle). Druhá - kopec, ktorý bol pred nami. Región Umbria, ktorým sme išli prevažnú časť cesty, je hornatejší ako minuloročné Francúzsko. Tento kopec bol však náročnejší kvôli tomu, že bol dosť strmý a akoby to nestačilo, išli sme hore až keď sa stmievalo. Čiže hore sme prišli až za tmy. O to viac nám potom chutila večera.

Ďalšími zastaveniami našej cesty boli Ferentillo, kde tichá, časom zašlá krása stredovekých malieb silno kontrastovala so svojím okolím luxusného hotela, kam sme my, potlčení a špinaví pútnici, zapadali s rovnakým kontrastom ako onen hotel. Romita di Cesi, nachádzajúca sa v zrekonštruovanom kláštore, kde sme nestáli úplne kvôli umeleckej histórii, ale preto, že to je poustevna, kde sme mali možnosť osprchovať sa a miestny kňaz z tamojšími obyvateľmi nás pozvali na obed. Prešli sme cez mesto Amelia, ďalej do Orte, a Rím už bol takpovediac za rohom. Poslednú noc vonku sme spali na vykopávkach antického rímskeho fóra. Kamene, ktoré tam sú už približne dvetisíc rokov, boli aj po západe slnka príjemne teplé. Ďalší deň nás čakala posledná zastávka – Castel Sant´Elia pri Nepi a cieľová stanica – Rím.

Cesta po stopách sv. Františka po Via Francensina a Via Amerina zostane v našej pamäti. Bola to ďalšia výprava, za ktorú vďačíme hlavne pánu Folettimu, ktorý stmeľuje náš kolektív a robí z nás všetkých nielen univerzitných kolegov, ale aj priateľov. Exkurzie sú pre kunsthistorikov dôležité snáď ako laboratóriá pre chemikov. Priama konfrontácia s dielami nám pomáha uvedomovať si konotácie a prostredie, kde vznikali. „Lightmotívom“ tejto bol sv. František a miesta, ktoré navštevoval pri púťach do Ríma. Mohli sme tak sledovať, aký vplyv mali potom františkáni na architektonický a umelecký vývoj tejto oblasti, ktorý sa miešal z vplyvom idúcim z Ríma a lokálnymi a langobardskými tradíciami.

Ivana Molnárová

PODPOŘTE CENTRUM
Top